Dážď v podobe klavíra ma pomaly hojdá v kolíske Chopinových melodií.
Sivá melancholia mi odkrýva svoj závoj a akosi nenápadne sa mi vtiera do myšlienok, do srdca, tela a slz.
Jemný zvuk kláves sa ku mne prihovára, molové melodie zhasínajú svetlo v celej izbe a ja celkom bez pohnutia sedím na červenom koberci a cítim ako sa zvuky, farby, pocity vpíjajú do mojich útrob...viac ako láska, viac ako radosť, pocity nové, nepoznané, nerušené, tíško smutné, pomaly utíchajúce ako v Chopinovej kolíske...